:: wikimiki.org ::

Erich Maria Remarque

Erich Maria Remarque

Erich Maria Remarque, vlastným menom Erich Paul Remark (
- 22. júna 1898, Osnabrück (Nemecko), † 25. septembra 1970, Locarno (Švajčiarsko)) bol nemeckým spisovateľom.

Význam

Patrí k najobľúbenejším autorom 20.storočia. Jeho tvorba bola ovplyvnená Jackom Londonom, Ernestom Hemingwayom a nórskym spisovateľom Knutom Hamsunom, ktorý sympatizoval s fašistickým hnutím v Nórsku. Diela Remarquea sa vyznačujú silným humanizmom, ale hlavne protifašistickou a spoločensko-kritickou tématikou. Hrdinovia jeho diel sú vždy nejakým spôsobom zrazení k zemi a stratení.Väčšinou sa jedná o mladých ľudí, čo si nedokážu pod vplyvom vonkajšej determinácie (vojny) nájsť miesto a uplatnenie v živote.Využitím podrobnej charakteristiky postáv, prvkov expresionizmu, naturalistických opisov scén na fronte, ale i drsných slov dodáva autor celému dielu osobité kúzlo. Jeho vrcholným dielom je sugestívne napísaný román Na západe nič nového.

Životopis

Narodil sa 22. júna 1898 v severonemeckom mestečku Osnabrück v rodine kníhviazača Paula Remarka a jeho ženy Anny Marie. Vyrastal spolu so svojimi sestrami Ernou (
- 1900, †1978), Elfriedou (
- 1903, †1943) a o dva roky starším bratom Theodorom († 1901). Rodina Paula Remarka patrila k nižšej strednej vrstve, často sa sťahovala. Povinnú školskú dochádzku skončil Erich v roku 1912 a neskôr, na želanie matky, nastúpil na učiteľský seminár. Zaujímala ho poézia, výtvarné umenie a hra na klavíri. Na radu priateľa, básnika a maliara Fritza Hörstemeiera sa začal venovať písaniu. Jeho prvotina bola Von den Freuden und Mühen der Jugendwehr – 1916 a po nej nasledovalo dielko Ja a ty (Ich und Du -1918).

1. svetová vojna

Po vypuknutí 1. svetovej vojny štúdium prerušil, bol povolaný k vojsku a 22. novembra 1916 narukoval do nemeckej armády (Reichswehr). Bol pridelený k 78. pechotnému regimentu. Výcvik absolvoval v kasárňach v Caprivi pri Osnabrücku a Celle. 12. júna 1917 bol prevelený na západný front do Ham-Lengletu, ale opustil ho už 31. júla 1917, kedy bol zranený črepinami z granátu na ľavej nohe, pravom ramene a krku. Z 309. poľnej nemocnice Sv. Jozefa v Thorhute bol preložený do nemocnice Sv. Vincenta v Duisburgu, kde si čas krátil písaním básní a autobiografického románu Kútik snov – 1920. Koncom októbra bol z nemocnice prepustený. Vrátil sa k svojej jednotke v Osnabrücku, no skôr, než boli prevelení na západ, Nemecko podpísalo prímerie. Začiatkom nového roku - odmenený Železným krížom prvej triedy, začal znova navštevovať seminár a univerzitu v Münsterne vyštudoval 25. júna 1919. Z armády bol prepustený 5. januára 1919. Pri tejto príležitosti sa zriekol všetkých svojich vojenských vyznamenaní.

Po vojne

Koniec vojny vnímal veľmi skľúčene. Remarquova matka zápasiaca s rakovinou 9. septembra 1917 zomrela. 6. marca 1918 zomrel aj jeho priateľ Fritz Hörstemeier. Od augusta toho istého roku pôsobil na rôznych základných školách v dedinkách v okolí Osnabrücku. Avšak kariéra, ktorú mu naplánovala nebohá matka, mladého Ericha nelákala. Koncom novembra 1920 zavesil učiteľovanie na klinec a vrátil sa späť do rodného mesta. Tu sa mu podarilo nájsť si niekoľko rôznych zamestnaní. Pracoval napr. ako predavač náhrobných kameňov, účtovník, organista, obchodný cestujúci, učiteľ klavíra... Od marca 1921 začal písať divadelné kritiky pre osnabrücké noviny. V apríli 1922, sa mu podarilo nájsť si prácu ako redaktor v magazíne Echo Continental v Hannoveri. Svoju prácu začal prvýkrát podpisovať pod pseudonymom Erich Maria Remarque. Popri novinárskej práci sa venoval písaniu svojho ďalšieho románu Gam 1923 - 24.

Život v Berlíne

Remarque v čase, keď v Bavorsku upevňovali nacisti svoje mocenské postavenie, pracoval ako redaktor od roku 1925 v novinách Sport im Bild. Písal humorné články prevažne o automobilizme. V hlavnom meste Nemecka sa zoznámil so svojou prvou manželkou - tanečnicou a herečkou Ilze Jutta "Jeanne" Zambonou, s ktorou sa zosobášil 14. októbra 1925. O päť rokov na to sa dal rozviesť. S Ilze sa však oženil aj druhýkrát v roku 1938 kvôli jej emigrácii z Nemecka. Druhýkrát sa rozviedli v roku 1957. V srdci Nemecka sa z Remarqua začal stávať úspešný spisovateľ. V novinách Sport im Bild uverejňoval svoj ďalší román Vábivé horizonty - 1927, ktorý podobne ako väčšina jeho diel pred vydaním románu Na západe nič nového, nepatril k tomu lepšiemu, čo počas života napísal. Sám Remarque neskôr priznal, že je rád, že sa na všetky jeho skoršie diela zabudlo.

Prvé úspechy

Do sveta profesionálnych spisovateľov ho uviedol až spomínaný román Na západe nič nového. Paradoxne ho však prvé oslovené vydavateľstvo - vydávajúce noviny Sport im Bild - odmietlo vydať. Majiteľ vydavateľstva Fisher Verlad si nebol istý, či majú ľudia záujem čítať o vojne, ktorá sa skončila pred desiatimi rokmi. Román napokon vyšiel na pokračovanie v konkurenčných novinách Vossische Zeitung, začo dostal jeho autor od Fishera okamžitú výpoveď. V apríli vydal ďalšiu knihu z vojnového prostredia Cesta späť, v ktorej opísal návrat vojakov z frontu a ich zložité začlenenie sa so spoločnosti. Za peniaze z predaja kníh a filmu si kúpil prepichovú vilu Casa Monte Tabor v Porto Ronco na Lago Maggiore (Tessin, Švajčiarsko), kde sa v predtuche budúceho prenasledovania natrvalo usadil (1932) a neskôr poskytoval útočisko ostatným nemeckým emigrantom. Enormný úspech jeho diel z neho spravil bohatého muža. Okrem vily sa stal vlastníkom luxusnej Lancie, dožičil si vyberané jedlá a nápoje, bol štedrý k ženám. Zvlášť k mladej herečke Ruth Albu. Niekoľko desaťročí kupoval, zbieral a predával maľby, sochy, starožitnosti, orientálne koberce a iné umelecké predmety. V jeho zbierke sa nachádzali aj obrazy od Van Goga, Picassa alebo Degasa a Cézanna - dvoch jeho najobľúbenejších maliarov - rovnako aj práce od Renoira, Rubensa a mnohých ďalších.

Nacistická propaganda

Pálenie kníh - nacistické orgie pri blčiacom ohni - neobišlo ani Remarquove romány Na západe nič nového a Cesta späť. Propaganda bola dôsledná. V rámci štvania proti Remarquovi šírila nepravdivé informácie, z ktorých mnohé pretrvali aj do dnešných čias. Napríklad mýtus o jeho pôvodnom mene. Nacisti vytvorili historku o akomsi Židovi, Kramerovi, ktorý nikdy nebol vo vojne a preto ani jeho román Na západe nič nové, ktorý napísal pod pseudonymom Remarque, neopisuje skutočnú situáciu Nemcov na západnom fronte. S menom Erich Paul Kramer sa dokonca môžeme stretnúť aj v edičnej poznámke ku knihe Na západe nič nové (Slovenský spisovateľ, 2002), či v školských učebniciach. Faktom však ostáva, že 22. júna 1898 sa v Osnabrücku narodil Erich Paul Remark. Svoj neskorší pseudonym s najväčšou pravdepodobnosťou prevzal od svojho prapradeda Johanna Adama Remarqua. Napriek tomu všetkému ho ešte v roku 1935 navštívil samotný ríšsky maršal Hermann Göring a ponúkol mu návrat späť do Tretej ríše. Hitlerova propaganda potrebovala zvučné mená. Remarque však odmietol, podobne ako väčšina umelcov, ktorí sa rozhodli opustiť Nemecko. Svoje rozhodnutie potvrdil aj ďalším úspešným románom Traja kamaráti (1936), ktorého hlavnou ideou je síce priateľstvo a láska, no ani tu sa nedokáže ubrániť svojim pacifistickým myšlienkam iritujúcim nacizmus. 4. júla 1938 bol zbavený štátneho občianstva a dvere do nacistického Nemecka sa pred ním natrvalo zabuchli.

2. svetová vojna a prenasledovanie

Po obsadený Poľska a Francúzka Hitlerom, Remarque opúšťa dovtedy bezbečné Švajčiarsko a v roku 1939 sa vydal na cestu do Ameriky. Z tohto obdobia pochádzajú romány z emigrantského prostredia Miluj blížneho svojho a Víťazný oblúk, v ktorých opísal život na úteku cez Európu až do Spojených štátov. Jeho sestra Elfrieda sa však prenasledovaniu nevyhla. "Tvoj brat nám možno unikol, ale tebe sa to nepodarí," vyhlásil Roland Freisler, predseda občianskeho súdu a zúrivý nacista, ktorý ju obvinil zo zločinov proti Hitlerovi a jeho režimu a odsúdil na trest smrti. V roku 1943 bola popravená sťatím v Berlíne. Nechala po sebe manžela a dve deti. Remarque sa o sestrinej smrti dozvedel až po vojne. V jej rodnom meste je od roku 1968 po nej pomenovaná ulica "Elfriede-Scholz-Strasse".

Život v USA

V Spojených štátoch sa Remarque spoznal s mnohými slávnymi osobnosťami z oblasti kultúry. Nezostalo len pri pracovných stretnutiach a autor románov o vojne prežil zopár vášnivých ľúbostných vzťahov s populárnymi hollywoodskymi herečkami Marlen Dietrich, Natasha Paley, Greta Garbo, Lupe Velez a napokon aj s Paulette Goddard - jeho poslednou manželkou. Zosobášili sa 25. februára 1958 v Brandforde (Connecticut, USA). Nové kontakty znamenali aj nové príležitosti sfilmovania jeho románov. Počas vojny spolupracoval Remarque na rôznych filmových projektoch a v roku 1941 mal premiéru film So Ends Our Night (John Cromwell, réžia) podľa románovej predlohy Miluj blížneho svojho. Okrem filmu a písania sa venoval aj charitatívnej činnosti v spolupráci s European Film Found - organizáciou na podporu nemajetných emigrantov v USA a usporadúval výstavy svojej rozsiahlej zbierky obrazov. S blížiacim sa koncom vojny sa odhodlal k písaniu románu, ktorý neskôr vyšiel pod názvom Čas žitia, čas umierania. Opísal v ňom zápas nemeckého vojaka, ktorý pochyboval o správnosti ideí, za ktoré nasadzoval život, na pozadí bojov druhej svetovej vojny. Hoci kniha vyšla až po vojne, ešte stále sa jednalo o citlivú tému. Remarque musel román niekoľkokrát prepracovať. V Nemecku vyšiel v cenzurovanej podobe.

Návrat do Európy

Do Európy sa vrátil až po deviatich rokoch, v máji 1948. Pri tej príležitosti navštívil svojho otca Paula Remarka (zomrel v roku 1954 vo veku 95 rokov) v Nemecku. Tu sa dozvedel všetky podrobnosti týkajúce sa smrti jeho sestry Elfriedy. Zrejme tieto skutočnosti ho viedli k napísaniu pôsobivého románu z prostredia koncentračného tábora Iskra života (1952). Do rodného Osnabrücku prvýkrát znovu prišiel až v roku 1952, takmer po dvadsiatich rokoch. V Nemecku sa nikdy viac neusadil; po zvyšok svojho života býval striedavo v Amerike a vo Švajčiarsku.

Neskoršia tvorba

Venoval sa písaniu článkov a románov ako Čierny obelisk (1956), Nebo nepozná obľúbencov (1961) alebo Noc v Lisabone (1962). Okrem toho pracoval aj na divadelných hrách Die letzte Act, Die letzte Station, či Die Heimkehr des Enoch J. Jones a na filmových projektoch. V roku 1958 bol uvedený film A Time to Love and a Time to Die (Douglas Sirk, réžia) - adaptácia románu Čas žitia, čas umierania (1954). V tomto filme Remarque stvárnil postavu učiteľa Pohlmanna. Pri filme sa ocitol ešte aj v roku 1962, kedy sa zúčastnil natáčania vojnového eposu o vylodení v Normandii The Longest Day ako scenárový poradca. Hoci počas života nezískal Nobelovu cenu, na ktorú bol dvakrát nominovaný (september 1929, 1930), môže sa pochváliť Möserovou medailou, ktorú mu v roku 1963 udelilo mesto Osnabrück. O štyri roky neskôr obdržal od Spolkovej republiky Nemecko najvyššie ocenenie za zásluhy tzv. "Grosses Verdienstkreuz". Stal sa tiež čestným občanom miest Ronco a Ascona vo Švajčiarsku. Jeho zdravotný stav sa však s pribúdajúcim vekom začal zhoršovať. Prekonal niekoľko srdcových infarktov, diagnostikovali mu Ménierov syndróm a cukrovku. Napokon zomrel 25. septembra 1970 na klinike vo švajčiarskom meste Locarno na zlyhanie srdca. Pochovaný je na cintoríne v Porto Ronco.

Diela

- Cesta späť (po nem. Der Weg zurück, po ang. The Road Back) - 1931
- Čas žitia, Čas umierania (po nem. Zeit zu leben, Zeit zu sterben, po ang. Time to Love and a Time to Die) - 1954
- Čierny obelisk (po nem. Der schwarze Obelisk, po ang. The Black Obelisk) - 1956
- Gam - 1923-24
- Iskra života(po nem. Der Funke Leben, po ang. The Spark of Life) - 1952
- Kútik snov (po nem. Die Traumbude) - 1920
- Miluj blížneho svojho (po nem. Liebe deinen Nächsten, po ang. Flotsam) - 1941
- Na západe nič nového (po nem. Im Westen nichts Neues, po ang. All Quiet on the Western Front) - 1928
- Nebo nepozná obľúbencov (po nem. Der Himmel kennt Günstlige, po ang. Heaven Has No Favorites) - 1961
- Nepriateľ (po nem. Der Feind) - 1930-31
- Noc v Lisabone (po nem. Die Nacht von Lissabon, po ang. The Night in Lisbon) - 1962
- Posledná zastávka (po nem. Die letzte Station) - 1956
- Tiene v raji (po nem. Schatten im Paradies, po ang. Shadows in Paradise) - 1971
- Traja kamaráti (po nem. Drei Kameraden, po ang. Three Comrades) - 1936
- Vábivé horizonty (po nem. Station am Horizont) - 1927
- Víťazný oblúk (po nem. a ang. Arc de Triomphe) - 1946
- Zasľúbená krajina (po nem. Das gelobte Land,) - 1970

Zdroje

- Microsoft encarta 2005
- http://www.referaty.sk
- http://remarque.druhasvetova.net Remarque, Erich Maria Remarque, Erich Maria
- Remarque, Erich Maria ja:エーリッヒ・マリア・レマルク ko:에리히 레마르크

1898

Udalosti

- Louis Renault skonštruoval malé motorové vozidlo s priamou prevodovkou
- V Moskve bolo založené Moskovské umelecké akademické divadlo, známe ako MChAT

Narodenia

- 22. jún - Erich Maria Remarque, nemecký spisovateľ
- 15. november - František Čůta, český chemik

Úmrtia

- 15. marec - Henri Bessemer, britský vynálezca
- 8. august - Eugène Boudin, francúzsky maliar a popredný predstaviteľ impresionizmu 1898 1898 ko:1898년 simple:1898

25. september

- Svetový deň srdca
- Medzinárodný deň nepočujúcich

Udalosti

- 1972 - Nórsko v referende odmieta členstvo v ES

Narodenia

- 1897 - William Faulkner, americký spisovateľ († 1962)
- 1906 - Jaroslav Ježek, český skladateľ († 1942)
- 1852 - Hans Vaihinger, nemecký filozof
- 1908 - Eugen Suchoň, slovenský skladateľ
- 1948 - Vladimír Ďaďo, poslanec Národnej rady Slovenskej republiky
- 1949 - Pedro Almodóvar, španielsky filmový režisér
- 1952 - Christopher Reeve, americký herec a aktivista († 2004)
- 1955 - Mária Hládeková, slovenská komunálna politička
- 1960 - Milan Bahúl, slovenský herec
- 1961 - Heather Locklear, americká herečka a modelka
- 1965 - Scottie Pippen, americký basketbalista
- 1968 - Will Smith, americký herec
- 1969 - Catherine Zeta-Jones, welšská herečka

Úmrtia

- 1534 - Klement VII., pápež (
- 1478)
- 1617 - Francisco Suárez, teológ a filozof
- 1626 - Mikuláš Dačický z Heslova, český šľachtic a spisovateľ (
- 1555)
- 1970 - Erich Maria Remarque, nemecký spisovateľ (
- 1898)
- 1999 - Marion Zimmer Bradley, americká spisovateľka (
- 1930) September 25 ja:9月25日 ko:9월 25일 simple:September 25

Švajčiarsko

Švajčiarsko, dlhý tvar Švajčiarska konfederácia, je vnútrozemská spolková krajina v strednej Európe, ktorá susedí s Nemeckom, Francúzskom, Talianskom, Rakúskom a Lichtenštajnskom. Krajina má silnú tradíciu politickej a vojenskej neutrality, ale tiež medzinárodnej spolupráce a je sídlom mnohých medzinárodných organizácií. Confœderatio Helvetica (CH), je latinský tvar dlhého oficiálneho názvu krajiny, používaný namiesto niektorého zo štyroch oficiálnych jazykov; skratka názvu (ch) je podobne používaná, napríklad ako švajčiarsky medzinárodný kód, kód motorových vozidiel či ako internetová doména.

História

Hlavný článok: Dejiny Švajčiarska Švajčiarsko je konfederáciou relatívne samostatných kantónov, z ktorých niektoré majú históriu staršiu ako 700 rokov, čo ich radí medzi najstaršie svetové štáty. Podľa všeobecnej legendy, zástupcovia troch horských kantónov (Uri, Schwyz, a Unterwalden) uzavreli Večný spolok. Touto zmluvou sa zaviazali obetovať všetko pre vyhnanie Habsburgovcov zo svojich zemí, ktorí vtedy zastávali post cisára Svätej rímskej ríše nemeckého národa. V roku 1315 v bitke pri Morgartene švajčiarske vojská porazili habsburské vojská a zabezpečili si kvázi nezávislý štát - Švajčiarsku konfederáciu. Pravosť Večného spolku je však spochybňovaná mnohými historikmi, ktorí tvrdia, že ide o falzifikát zo 14. storočia. V roku 1353 sa k trom pôvodným kantónom pripojili kantóny Glarus a Zug a mestské štáty Luzern, Zürich and Bern, ktoré spoločne vytvorili tzv. Starú federáciu ôsmich štátov. Opätovné pokusy Habsburgovcov o podrobenie si Federácie stroskotali v bitkách pri Sempachu (1386) a Näfelse (1388). Federácia postupne dobyla ďalšie habsburské územia: Aargau (1415) a Thurgau (1460), ktoré sa začali nazývať Poddanské krajiny alebo aj Spoločné panstvo. Ako tzv. Spojenecké kantóny boli k Federácii pripojené: Oberwallis (začiatok 15. storočia), St. Gallen (1454) a rétske spolky (1497/98). Vďaka víťazstvám nad Karolom Smelým, burgundským vojvodom, v rokoch 1476-77 v bitkách pri Grandsone, Murtene a Nancy zahájila federácia novú expanziu. Ku Švajčiarsku boli pripojené: Unterwallis (1476), Freiburg a Solothurn (1481), Schaffhausen a Bazilej (1501) a Appenzell (1513). Táto federácia pretrvala počas takmer celého 15. storočia (hoci Zürich bol vylúčený z konfederácie v štyridsiatych rokoch 15. storočia pre územný spor) a viedla k významnému rastu sily a bohatstva federácie, najmä vďaka víťazstvám nad Karolom Smelým, vojvodom burgundským v sedemdesiatych rokoch 15. storočia a úspechom švajčiarskych žoldnierov. Roku 1513 Stará federácia mala už 13 členov: Uri, Schwyz, Unterwalden, Luzern, Zurich, Zug, Glarus, Bern, Freiburg, Solothurn, Bazilej, Schaffhausen a Appenzell. Tradične sa zoznam švajčiarskych kantónov zoraďuje tak, že najprv sa uvádza práve týchto osem kantónov (tzv. Staré kantóny, mestské štáty sa časom zmenili na kantóny spolu so svojím okolím) nasledovaných v zozname kantónmi, ktoré pristúpili k federácii po roku 1481 v historickom poradí. Pokusy cisára Maximiliána I. na reformu ríše roku 1495, ktoré boli nevýhodné pre Federáciu, spôsobili tzv. Švábsku vojnu. Švajčiarske víťazstvo nad Švábskou ligou (združenie viac než 26 juhonemeckých miest v rokoch 1488–1534) v roku 1499 prinieslo faktickú nezávislosť krajiny na Svätej rímskej ríši (Bazilejský mier). Švajčiarsko fakticky vystúpilo z ríše, čo bolo veľmocami uznané až Vestfálskym mierom roku 1648. Úspech reformácie vo Švajčiarsku, vedenej najmä Jánom Kalvínom a Ulrichom Zwinglim, viedol k občianskej vojne medzi katolíkmi a protestantmi v rokoch 1529 a 1531. Násilie medzi katolíckymi a protestantskými kantónmi pretrvávalo i naďalej a vyústilo do Bitky pri Villmergene v roku 1656 a 1712. 1481 1481 1481]] V roku 1506 pápež Július II. začal na svoju ochranu používať Švajčiarsku gardu, ktorá ochraňuje každého pápeža až do súčasnosti. Federácia so svojou povesťou nepremožiteľnosti získanou počas množstva víťazných vojen utrpela prvú porážku vo vojne proti Francúzsku v bitke pri Marignane v roku 1515, čím sa zastavila jej expanzia. Od tohto roku sa Švajčiarsko začalo správať ako neutrálny štát. V roku 1798 obsadilo krajinu Francúzsko, v roku 1803 vnútil Napoleon Švajčiarsku novú ústavu, ktorá obnovila švajčiarsku nezávislosť. Viedenský kongres, ktorý sa konal po porážke Napolena, v roku 1815 úplne obnovil nezávislosť Švajčiarska a garantoval jeho neutralitu (tzv. trvalá neutralita). V tomto roku sa Švajčiarsko naposledy rozšírilo a to získaním kantónov Valais, Neuchatel a Ženeva. V roku 1847 opäť vypukla vojna medzi katolíckymi a protestantskými kantónmi (Sonderbundská vojna), ktorú vyvolala dohoda siedmich katolíckych konzervatívnych kantónov v Sonderbunde. Vojna trvala menej ako mesiac a zahynulo počas nej menej než 100 ľudí. Ak neprihliadame na niekoľko neskorších vzbúr, išlo o posledný vojenský konflikt na území Švajčiarska. V roku 1848 bola v krajine prijatá nová ústava, ktorá zmenila dovtedajší spolok suverénnych kantónov na unitárny spolkový (federálny) štát. V roku 1874 bola ústava revidovaná. V ústave bola definovaná federálna zodpovednosť napríklad za obranu (do roku 1848 mal každý kantón vlastnú armádu), obchod či právne záležitosti. Ústava krajiny bola roku 1891 opäť revidovaná, novelou sa obmedzili niektoré nezvyčajné prvky priamej demokracie, ktoré sú v porovnaní s ostatnými krajinami sveta jedinečné i v súčasnosti. Vďaka svojej neutralite sa Švajčiarsko stalo sídlom mnohých medzinárodných inštitúcií, v roku 1864 napríklad Červeného kríža, v medzivojnovom období tu sídlila Spoločnosť národov. Švajčiarsko bolo členom Spoločnosti národov od roku 1920, v roku 1963 sa stalo členom Rady Európy a v roku 2002 občania Švajčiarska v referende 55% väčšinou hlasov súlasili so vstupom krajiny do OSN. Krajina sa, ako jedna z posledných, stala členom OSN 10. septembra 2002. Švajčiarsko ostalo neutrálne počas oboch svetových vojen, napriek hrozbe ohlasovanej a očakávanej nemeckej intervencii. Mohutná mobolizácia švajčiarskej armády pod vedením generála Henriho Guisana je často úvadzaná ako rozhodujúci faktor, ktorý zabránil nemeckej intervencii. Súčasní historici zistili, že ďalším faktorom mohol byť aj neprerušený obchod švajčiarskych bánk s nacistickým Nemeckom. Volebné právo aj pre ženy bolo prvýkrát prijaté 1. februára 1959 v kantóne Vaud, 27. septembra v Nuechatel a 6. marca 1960 v Ženeve. V roku 1971 Švajčiari v referende schválili volebné právo pre ženy aj na federálnej úrovni. V roku 1990 prijal volebné právo pre ženy aj posledný kantón - Appenzel-Innerrhoden, ktorý bol k tomu prinútený švajčiarskym najvyšším súdom 27. novembra, keď volebné právo pre ženy schválil rok predtým kantón Appenzell - Ausserrhoden (30. apríla 1989). V roku 1979 sa krajina rozšírila o ďalší kantón - Jura, keď rok predtým Švajčiari v referende schválili jeho osamostatnenie sa od kantónu Bern. 18. decembra 1998 schválil švajčiarsky parlament novú ústavu, ktorú občania prijali v referende 18. apríla 1999. Ústava vstúpila do platnosti 1. januára 2000. Švajčiarsko nie je členom Európskej únie, hoci sa o členstvo v EÚ uchádzalo v máji 1992, no občania krajiny v referende vstup do EÚ odmietli. Napriek tomu sa švajčiarske právo prispôsobuje európskemu, keďže krajina podpísala s EÚ množstvo bilaterálnych zmlúv. Švajčiarsko je spolu so susedným Lichtenštajnskom členom EFTA. Obe krajiny sú enklávou v priestore EÚ. 5. júna 2005 Švajčiari 55% väčšinou hlasov v referende schválili pristúpenie krajiny k Schengenskej dohode.

Politika

Pre Švajčiarsko je charakteristický politický systém, aký nenájdeme nikde inde v Európe a ani vo svete.

Kantóny

Hlavný článok: Švajčiarske kantóny Švajčiarska konfederácia je zložená z 26 kantónov:

- Aargau
- Appenzell Innerrhoden
-
- Appenzell Ausserrhoden
-
- Bazilej-mesto
-
- Bazilej-vidiek
-
- Bern (Berne)
- Fribourg
- Ženeva
- Glarus
- Graubünden (Grigioni, Grischun)
- Jura
- Luzern
- Neuchâtel

- Unterwalden nid dem Wald
-
- Unterwalden ob dem Wald
-
- Schaffhausen
- Schwyz
- Solothurn
- St. Gallen
- Thurgau
- Ticino
- Uri
- Valais
- Vaud
- Zug
- Zürich

[
- ] 3 kantóny sú rozdelené na tzv. polkantóny, ktoré majú na rozdiel od ostatných v hornej snemovni švajčiarskeho parlamentu nie dvoch, ale len jedného zástupcu. Vo švajčiarskej ústave, platnej od 29. mája 1874 do 31. decembra 1999, bolo v Článku 1 ako kantóny menovaných 23 kantónov, pričom tri označené sa ďalej delili na polkantóny. V ústave schválenej 18. decembra 1998 parlamentom a 18. apríla 1999 občanmi v referende, je v článku 1 menovaných už všetkých 26 kantónov. Napriek tomu majú tzv. polkantóny v Rade štátov (horná komora parlamentu) len po jednom zástupcovi, kým ostatné kantóny po dvoch. Inak však majú rovnaké právomoci ako ostatné kantóny. Populácia kantónov je medzi 15000 obyvateľmi v kantóne Appenzell Innerrhoden a 1253500 v Kantóne Zürich, rozloha kantónov od 37 km² v Kantóne Bazilej-mesto a 7105 km² (Graubünden). Kantóny sú zložené z 2889 obcí. Vo Švajčiarsku sa nachádza enkláva Campione d'Italia, ktorá je súčasťou Talianska (z ktorej sa však dá dostať loďou po Luganskom jazere, oddeľujúcom švajčiarske územie od zvyšku krajiny, do Talianska) a enkláva Büsingen (Bádensko-Württembersko), ktorá je súčaťou Nemecka.

Geografia

Hlavný článok: Geografia Švajčiarska Švajčiarsko so svojou rozlohou 41000 km² je malou krajinou. Populácia krajiny je 7,4 milióna obyvateľov, hustota obyvateľstva je 184/km², čo je porovnanteľné s americkým štátom Maryland.

Fauna a flóra

Švajčiarsku flóru možno zatriediť do troch pásiem, podľa nadmorskej výšky v ktorej sa vyskytuje. #Do nadmorskej výšky 600 m n. m. (na juhu až 800 m n. m.) prevládajú zmiešané lesy. V tomto pásme sa darí aj vínnej réve a v najjužnejšom kantóne - Ticino - dokonca aj subtropickým rastlinám: figovníky, palmy, mandľovníky a iné. #Do výšky 1 200 m n. m. rastú listnaté lesy (buky, duby, javory) a od tejto výšky ihličnaté lesy (jedle, smreky, smrekovce, borovice, limby). V lesoch hojne rastú rôzne druhy húb. #Vo výške 1 600-2 300 m n. m. vzácne rastie kosodrevina a nad týmto pásmom už len trávy, mach, lišajníky a iné vysokohorské rastliny. Zvláštnosťou Švajčiarska je aj minimálny výskyt buriny. Vo Švajčiarsku žijú kamzíky, svište, zajace, vysoká a srnčia zver, diviaky, orly, supy a sokoly. Na juhu Švajčiarska žijú aj hady, jašterice, rysy a dokonca aj kozorožce. V horských potokoch a jazerách žijú mnohé druhy rýb, najpočetnejšie sú pstruhy.

Dopravná sieť

Vo Švajčiarsku je veľmi rozvinutá cestná aj železničná dopravná sieť. Cesty sú známe svojou kvalitou, a to nielen diaľnice, ale aj regionálne cesty nižších kategórií. Pravidelné autobusové spojenie je snáď do každej alpskej dedinky. Cesty vedú nielen po častých mostoch a najmä cez mnohé tunely, ktorých je snáď najviac v celej Európe. Železničná doprava je známa pohodlnosťou, rýchlosťou a najmä presnosťou. Nezabudnuteľným zážitkom je cesta známymi Alpskými expresmi. Po mnohých rozľahlých jazerách premávajú osobné lode ako miestna doprava.

Ekonomika

Demografia

Náboženstvo

Sviatky a prázdniny

Kultúra

Pozri aj

- Zoznam švajčiarskych prezidentov

Externé odkazy

- [http://www.winterreisen.de/ski_ch.htm Švajčiarsko] Kategória:Švajčiarsko als:Schweiz ja:スイス ko:스위스 ms:Switzerland simple:Switzerland th:ประเทศสวิตเซอร์แลนด์ zh-min-nan:Sūi-se

Ernest Hemingway

Ernest Miller Hemingway (
- 21. júl, 1899 – 2. júl, 1961) bol americký spisovateľ, nositeľ Nobelovej ceny (1954) a Pulitzerovej ceny (1953). Je považovaný za vedúcu osobnosť Stratenej generácie.

Životopis

Narodil sa v Oak Parku štát Illiois ako syn lekára a speváčky. Po ukončení štúdia na Oak Park High School v roku 1917 a prvých žurnalistických príspevkoch v Kansas City Star odišiel v roku 1918 do Európy ako reportér. Pripojil sa k ambulantnej jednotke na fronte vo Francúzsku, neskôr až do konca 1. svetovej vojny slúžil ako dobrovoľník v jednotke Červeného kríža na talianskom fronte. Stal sa prvým Američanom, ktorého zranili na talianskom fronte. Tu sa zoznámil s ošetrovateľkou (napísal o tom autobiografický román Zbohom zbraniam). Po vojne pracoval ako korešpondent v Toronto Star. Počas pobytu v Paríži sa stal členom skupiny intelektuálov, ktorú americká spisovateľka Gertrúda Steinová nazvala stratenou generáciou. Pôvodným povolaním novinár, bol účastníkom občianskej vojny v Španielsku kde bojoval na strane republikánov, za 2. svetovej vojny pôsobil ako frontový dopisovateľ. Počas svojho života mal štyri svadby. Niktoré boli romantické a niektoré z rozumu. Za dielo Starec a more dostal v roku 1954 Nobelovu cenu. Práve v súvislosti s touto novelou ho kritika začala považovať za najväčšiu postavu americkej literatúry prvej polovice 20. storočia. Na tomto vrchole slávy sa Hemingwayova tvorba končí.

Samovražda

Posledné roky svojho života prežil na Kube, strach že nenapíše už nič dobré, začínajúca staroba nanho pôsobili deštruktívne, viackrát sa pokúsil o samovraždu, depresia ho v 2. júla 1961 dohnala až k trinástej, ktorú neprežil. Zastrelil sa, mnohí sa domnievajú, že išlo o nehodu pri čistený hlavne. Proti tomu hrá fakt, že Hemingway bol skúsený poľovník.

Diela

Zbierky poviedok

- Tri poviedky a desať básní (po ang. Three Stories and Ten Poems) - 1923 Hemingwayova prvotina, vyšla v Paríži.
- V našich časoch (po ang. In Our Time ) - 1924
- Muži bez žien (po ang. Men Without Women) - 1927
- Piata kolóna
- Víťaz nič nezíska (po ang. Winner Take Nothing) - 1933
- 49 poviedok

Novely

- Starec a more

Romány

- Slnko aj vychádza (po ang. The Sun Also Rises) - 1926 Spolu s Jarnými riavami píše o sklamaní intelektuálov po 1. svetovej vojne.
- Jarné riavy - 1926
- Komu zvonia do hrobu (po ang. For Whom the Bell Tolls)
- Zbohom zbraniam (po ang. A Farewell to Arms) - 1929 Príbeh lásky zraneného amerického vojaka v talianskej nemocnici a jeho mladou anglickou ošetrovateľkou.
- Mať a nemať
- Smrť popoludní (po ang. Death in the Afternoon) - 1932
- Zelené kopce Afriky (po ang. Green Hills of Africa) - 1935 Hemingway, Ernest Hemingway, Ernest Hemingway, Ernest ja:アーネスト・ヘミングウェイ ko:어니스트 헤밍웨이 simple:Ernest Hemingway

Nórsko

Nórsko, dlhý tvar Nórske kráľovstvo, je štát v severnej Európe.

Dejiny

Geografia

Povrch Nórska tvoria prevažne Škandinávske vrchy. Krajine patrí množstvo ostrovov, napr: ostrov Senja, Ringvasoy a Mageroy, spomedzi súostroví Lofoty a Vesterály. Najväčšími z fjordov, čo sú zálivy zachádzajúce hlboko do vnútrozemia, sú Hardangerfjord, Oslofjord, Sognifjord, Varangerfjord, Porsangerfjord a iné. Medzi nórske jazerá patria napríklad Rosvatn a Mjosa, najväčšími riekami sú Glomma, Dramselv, Lägen, Altelv a Tana. Brehy Nórska obmýva Nórske a Barentsovo more a Severný ľadový oceán.

Fauna a flóra

Externé odkazy

- [http://www.norsko.cz] Kategória:Nórsko als:Norwegen [[got:

Na západe nič nového

Na západe nič nového (po nemecky Im Westen nichts Neues, po ang. All Quiet on the Western Front) je román Ericha Maria Remarqua z roku 1929. Okamžite po vydaní sa z neho stal bestseller, ktorý šokoval svet a z celkom bezvýznamného novinára urobil adepta na Nobelovu cenu za literatúru. Vďaka enormnému úspechu sa "novinový" román dočkal aj knižného vydania a v apríli 1930 aj filmového spracovania pod názvom All Quiet on the Western Front (Lewis Milestone, réžia), ktoré dodnes patrí ku klenotom vojnovej kinematografie. Premiéru filmu v Berlíne však sprevádzali búrlivé protesty nacistov vedené Josephom Goebbelsom - budúcim ministrom propagandy. 11. decembra 1930 bolo nakoniec premietanie zakázané. Vojnu vykresľuje na základe vlastných skúseností vojnovej hrôzy očami mladého vojaka a zbavuje čitateľov akýchkoľvek ilúzií o vojnových hrdinstvách. Kniha mala veľký úspech a šokovala hlavne svojim reportážnym a dezilúznym štýlom, miestami až podrobným pohľadom na svetovú katastrofu. Podľa motta je kniha pokusom podať správu o generácii, ktorá bola zničená vojnou - aj keď unikla jej granátom. Väčšina textu je rozprávaná v 1. osobe (tzv. ich forma). Rozprávač, bývalý stredoškolský študent Pavol Bäumer, sa predstavuje v okamihu, kedy jeho jednotka po návrate z boja oddychuje na pokojnom úseku za frontom. V mozaike epizód je načrtnutý jeho minulý i neskorší život. Rozpráva hlavne rad príhod z desaťtýždňového výcviku plného šikanovania pod vedením tyranského desiatnika Himmelstossa, budovania zákopov na západnom fronte i prvé bojové stretnutia. Pod vplyvom nacionalistickej propagandy a patriotického myslenia sa prihlásil Bäumer so svojimi spolužiakmi z gymnázia po vypuknutí 1. svetovej vojny dobrovoľne do armády a po výcviku plného šikanovania prekonáva s nimi zákopové boje na západnom fronte. „Správa o generácii, ktorá bola zničená vojnou", ako autor konštatuje v úvode, pokračuje opisom vojnových hrôz - bombardovania, plynových útokov, krvavých bojov muža proti mužovi a opakovaným vyjadrením hodnôt ľudskej súdržnosti, beznáročnej obetavosti a vojnového priateľstva na život a na smrť. V lete 1918 je zabitý Bäumerov priateľ Katczinsky, ktorý ho zasväcoval do vojnového života. Záverečné odstavce, písané v "er" forme (3. osoba), konštatujú, že Bäumer padol v októbri 1918, v jednom z posledných vojnových dní, kedy oficiálne správy z frontu oznamovali: „na západe nič nového" a iba potvrdzujú absurditu vojny. V románe sa striedajú obrazy vojnových udalostí so záznamami rozhovorov medzi vojakmi a Bäumerovými reflexiami. Na pozadí vojnových hrôz sa mestská kultúra javí ako zbytočná a absurdná. Generácia otcov sa stáva predmetom obviňovania. Do popredia vystupujú úplne iné hodnoty, znamenajúce síce krok späť, k prírodnému stavu (jedlo, spánok, možnosť prežiť najbližšie minúty), ale paradoxne vo svojej elementárnosti ponúkajúce súčastne istú protiváhu kultúry, ktorá sa náhle zdá byť falošnou a nepriateľskou. Podvojnosť obrazu vojny je úplná degradácia ľudí, ale i konfliktu, ktorý cez svoje šialenstvo umožňuje tvrdé poznanie neautentičnosti minulého života (vyzdvihnutiu „vojenského kamarátstva" ako nového základného medziľudského vzťahu tvárou v tvár smrti), avšak súčasne vyúsťuje v istej ideovej mlhavosti dovoľujúcej prežívanie nacionalistických ilúzií. Reflexia o vojne v rozhovoroch vojakov tak zostáva na povrchu vecí, nedáva možnosť preniknúť k hlbším spoločenským príčinám, zachycuje svetový konflikt predevšetkým ako na ľudoch nezávislú, fatálnu katastrofu. Kategória:Erich Maria Remarque Kategória:Nemecká literatúra

Na západe nič nového

International Independent Commission on Decommissioning

The Independent International Commission on Decommissioning (IICD) was established to oversee the decommissioning of paramilitary weapons in Ireland, as part of the peace process. An earlier international body, set up during the ceasefires to report on how decommissioning might be achieved, presented its report on 22 January 1996. This recommended that the decommissioning process should take place "to the satisfaction of an independent commission". The Decommissioning Act, 1997 in Ireland and the Northern Ireland Arms Decommissioning Act 1997 in the United Kingdom enabled such a body, which was then set up in an agreement between the British and Irish governments on 26 August 1997. The Commission was made up of:
- (Ret) General John de Chastelain, the Chairman, from Canada
- Brigadier Tauno Nieminen, from Finland, and
- Andrew D. Sens, from the USA Its objective was to facilitate the decommissioning of firearms, ammunition, and explosives, by:
- consulting with the two governments, the participants in the ongoing negotiations in Northern Ireland, and other relevant groups,
- devising and presenting to the governments a set of proposals on how to achieve decommissioning,
- facilitating the process by observing, monitoring and verifying decommissioning, and receiving and auditing arms, and
- reporting periodically on progress. In the Belfast Agreement, signed in 1998, the participants "reaffirmed their commitment to the total disarmament of all paramilitary organisations, and confirmed their intention to continue to work constructively and in good faith with the Independent Commission, and to use any influence they may have, to achieve the decommissioning of all paramilitary arms within two years following endorsement in referendums North and South of the agreement and in the context of the implementation of the overall settlement." In the event, progress on decommissioning was disappointingly slow, and the two-year target was not met. On 26 September 2005, the commission published its report on Provisional IRA disarmament. General John de Chastelain reported that he believed the IRA had put all their munitions beyond use. This was confirmed by two witnesses independent of the Commission, Catholic priest Father Alex Reid, and former president of the Methodist Church in Ireland, Reverend Harold Good.

External links

- [http://cain.ulst.ac.uk/events/peace/docs/dec26897.htm The British-Irish agreement setting up the IICoD]
- [http://cain.ulst.ac.uk/events/peace/decommission/iicdreports.htm Reports and Statements by the IICoD] Category:Politics of Northern Ireland

po�ciel darmowe statystyki hotels Prague spalacze t�uszczu zycie

:: RELATED NEWS ::

Rheilffordd yr Wyddfa
Rheilffordd yr Wyddfa (Saesneg: Snowdon Mountain Railway). Rheilffordd bach cul, Llanberis Yr Wyddfa, Eyri, Cymru. Wrth ochr yr orsaf uchaf, mae adeilad ca

Cysylltiad allanol

- htt